1. trimester

14:38

Ó áno, som tehotná. A aj keď sme bábätko chceli a snažili sa oňho sedem mesiacov, zaskočilo ma to a vzápätí som si to aj rozmyslela. Poplačkala som si a v návale emócií som sa drahého pýtala, či nie je šanca, že porodím psíka. (Ja viem, že nie je...)


Ako sa cítim?! ... dobre.

Predstavila som si, čo všetko stratím keď sa to malé narodí. Plánovanie dovolenky už nebude také jednoduché, voľný čas sa mi zredukuje na minimum a hlavne moje telo sa zmení. Som čudná? Majú takéto pocity všetky ženy? 

Všetky tehotné ženy, ktoré poznám priam žiarili od šťastia. Ako keby sa konečne naplnil ich zmysel života. Nikdy mi žiadna nerozprávala o tom, ako sa zložila, keď to zistila. Nikdy žiadna nerozprávala o tom, ako frustrujúce je, keď sa číslo na váhe každý týždeň zväčšuje a žiadna nikdy nerozprávala o tom ako ju rozčuluje, že všetci čumia na jej brucho a každý sa stále pýta "ako sa cítiš?". Neviem, či všetky klamali, alebo len nerozprávali o týchto pocitoch, ale ja mám potrebu sa aspoň takto vyrozprávať.

12 týždňov

Môj prvý trimester vyzeral asi takto. Ráno som vstala, zjedla raňajky. Potom nasledoval asi polhodinový napínací maratón (našťastie iba raz som videla raňajky znova). Celé dni ma sprevádzal pocit odpornej chuti v ústach, ktorú som dokázala zahnať len jedlom a pritom som sa modlila, aby som to v sebe udržala. Keď som prišla domov z práce nasledoval ďalší napínací maratón a rýchle rozhodovanie čo si dám na večeru (varenie bolo príliš dlhé).
Neustále som mala paranoju, že všetci to na mne vidia a za chrbtom klebetia. Samozrejme niekde v podvedomí som stále čakala, že menštruácia sa dostaví, pretože som občas cítila taký ten predmenštruačný pocit v podbrušku. 
Vyhýbala som sa stretnutiam s kamarátmi, kde by sa potenciálne mohol objaviť alkohol, lebo som sa bála že ma niekto "odhalí". 
Keď som sa nebezpečne blížila k 12. týždňu, ľudia (hlavne ženy) si ma začali "všímať" a zopár z nich sa bez chochmesu rovno spýtali. Nikdy som nevedela, ako reagovať. Vždy som si len v duchu hovorila "božeeeee dajte mi pokoooj". Nedokážem si predstaviť, ako by som sa potom postavila pred ľudí ak by som potratila... 
Po 12. týždni, keď už je vhodné oznamovať to ľudom som zistila, že to je vlastne najnepríjemnejšia vec na svete. Ak nie ste zosobášení a nikomu ste sa nezdôverili s tým, že sa pokúšate mať bábo, tak je to neskutočne trápne a nepríjemné. Nevyhla som sa otázkam typu "to ste plánovali?" alebo "a to sa ako stalo?" ... Po pár takýchto trápnych rozhovoroch som to vzdala a radšej som to vycapila na facebook, nech mám pokoj. 


Každý sme iný...

Asi nebudem tá matka, ktorá bude kojiť svoje dieťa do dvoch rokov a nebudem ľudom posielať denno denne fotky a rozprávať im ako sme sa vykakali. Cez to všetko sa teším na svoje dieťa. Je vytúžené a milované. Vždy som vedela, že chcem mať deti a viem že teraz je ten správny čas. 

You Might Also Like

0 komentárov

STAY STRONG

STAY STRONG